Začiatky tvorivej dráhy Daniela Szalaia sú ohraničené príbehom. Jeho smerovanie k dnešnej samostatnej výstave v mieste, kde žije a pracuje, možno pochopiť ako príbeh. Prvé rozsiahlejšie a veľkorozmernejšie dielo "Vzostup a pád" má v pozadí biblické rozprávanie o obkľúčení Izraela.Obkľúčenie vidí Szalai ako hradbu písmen, hradbu slov. Slovo, tak ako má svoju váhu, svoju úlohu, prináša úrodu, môže rovnako byť aj prázdnym, planým rečnením. "Vyvaruj nás Pane od planých rečí", akoby vyzýval autor obrazom padajúcich znakov. Písmeno, hláska, ktorá vo svojej tvarovej podobe je abstraktným, kondenzovaným znakom a na ktorej je postavená tematizácia biblického príbehu o Izaiášovi, je vlastne veľmi dobrým premostením medzi oným abstraktne geometrizovaným, s ktorým prichádzal Szalai do styku ako poslucháč odboru textilného dizajnu a medzi konkrétnym, prežívaným a prežitým epickým kontextom, cez ktorý sa mu svet sprostredkúva. Znak, písmeno a slovo bude aj v budúcnosti jednou z jeho hlavných tém. Najskôr sa však musí vyrovnávať so základnými technikami, štruktúrami možnosťami, požiadavkami textilnej tvorby, ktorú študuje. Jeho prirodzená senzibilita však nedovoľuje nikdy ani s týmito výsostne praktickými úlohami narábať odosobnene. Szalai cíti materiál, jeho štruktúru, jeho pnutie, jeho líniu, jeho pohyb a jeho vyznenie ako niečo živé, bytostne dané.
Po krátkej odmlke a etape tvorby v priemyselnom dizajne a úžitkovom výtvarníctve, vracia sa v druhej polovici deväťdesiatych rokov opäť k voľnej tvorbe. Tentoraz je tvorba sústredená na samotnú plochu a znak. V návrhoch a tvorbe gobelínov a kobercov bola jedným z ústredných motívov špirála, nazeraná viac z vrchu ako z profilu, udávajúca základný tvar dynamickej, kruhovej nestretajúcej sa línie, navyše samotná linka tu nemá plošnú povahu, ale je utváraná z bodov, z priečnych línií, čím dosahuje objem a plastickosť. Farebný kontrast vrstiev rozsvecuje motív vlastným svetlom. Kým na kobercoch mala adícia špirál dekoratívnu funkciu, vo voľných pasteloch sa sústreďuje na svoje meditatívne pôsobenie. O tom, že nie je len povrchom, mechanickým projektom dizajnu, nás presviedča rozmaľovaná, "prežitá" plocha pozadia, využívajúca danosti techniky pastelu. Szalai ide ďalej aj v samotnom motíve. Vyjme špirálu, urobí detailný záber, venuje sa už výlučne jedinečnému znaku akoby osobitnej a osobnej mytológii, ktorá zapisuje najintímnejšie záchvevy duše a tela (Znamenia). Plocha a línia sú precítene osvojené, vypracované, nesmie tu zaznieť ani jedna falošná linka. Významným stále ostáva svetelný kontrast. Až natoľko významným, že Szalai upúšťa od farby, aby nerušila a nerozptyľovala hĺbku vzťahov! Napojenie plochy znakov - znamení na filozofický, mytologický či biblický odkaz sa deje prostredníctvom malého kaligraficky dokonalého subtílneho ale zreteľného, konkrétneho figurálneho akcentu (nádoba, kniha). Je protipólom veľkoplošného znaku, ukotvením v možnom príbehu, ktorý napriek svojej konkrétnosti odkazuje k hodnotovej sfére. Ide nad príbeh! Oproti prvej vývinovej fáze (Biblické príbehy, Epika), kde hrala v kompozícii úlohu diagonála, ľavopravé smerovanie a výraz rozletu, sú v súčasnosti kompozície zostavené centrálne, na stred. Súvisí to s ikonickou povahou znaku, ale aj s ustálením, upevnením hodnotovej hladiny autora. Popri znameniach rozvíja Szalai tému hebrejského písma. Poníma ho rovnako ako veľkoplošný znak, pričom pre tvarovú inšpiráciu nie je určujúci ani tak pôvodný tvar písmena, ale skôr pocitová reakcia naň. Tak ponúka Szalai svoju abecedu, svoj jazyk, z ktorého poskladá vyznanie možno niekto mimo nás...Szalai sa svojou tvorbou úprimne hlási k tomuto vyznaniu.
Eva Kapsová Nové Zámky 1999